Zase raz jeden z koncertov, na ktorý ti stačí vidieť avízo a vieš, že ideš. Tie dve „fakt veľké“ kapely poznáš dlhé roky a teraz je šanca vidieť ich tak, že si na ne zájdeš pešo. Tretiu som si doštudoval z Youtube a vedel som, že bude dobre. V predposlednú aprílovú nedeľu zažili Košice jeden z najatmosférickejších metalových koncertov. Ľutujem fanúšikov, ktorí mohli prísť a neprišli, prepásť takéto niečo je už taká ako keby nevítaná superschopnosť. Nebudem dvíhať mandle niekomu, kto metal počúva, ale nie tento žáner, to dá rozum. Len je sranda, že niekto z Trnavy, Považia alebo Liptova nie je hnilý povoziť sa hodiny za obľúbenými kapelami, ale domáci ...zrejme fandia inej hudbe. Súdiac podľa účasti na koncertoch to metal asi ani nebude.

O bavorských DER WEG EINER FREIHEIT som predtým len čítal ako o pomerne výrazných predstaviteľoch novodobého atmosférického black metalu, orientovaného na skôr filozofické a premýšľavé témy. Najnovší album „Finisterre“ (2017) znel z netu dobre, staršie vzorky tiež, a naživo bola štvorica z Würzburgu, vedená gitaristom a vokalistom Nikitom Kampradom zaujímavým zážitkom. Zahalená do prízračného modrého prísvitu a na psychiku útočiacich stroboskopov predviedla skôr introvertnú šou, akoby v duchu myšlienky „naše figúry a tváre na pódiu sú nepodstatné, hudba je tým, čím sa máte nechať unášať“. Pomalší, náladotvorný black metal s rozorvanou atmosférou, často s až post-black motívmi. Dosť jednoliatu náladu z času na čas zhutnila výbušnejšia pasáž v rýchlejšom tempe. Celkovo zaujímavý, príjemný koncert, miestami trochu ako nabrúsenejší ALCEST, inde zase SHINING bez sklonov k seba i okolie poškodzujúcim aktivitám.

Nemcov vystriedalo naozaj veľké meno. Helsinskí MOONSORROW s rokom vzniku 1995 sú na pohansko/black/folkmetalovom poli pojmom snáď už od debutového albumu „Suden uni“ (2001) a odvtedy skupina vedená bratmi Sorvaliovcami svoju pozíciu len upevňuje. Fíni, metal a folk pokope, to by mohlo zvádzať ku kadečomu, zabudnite však na populárne ľudové trolie a klanové veselice z mainstreamových metalových festivalov. MOONSORROW sú inde. Ich atmosféry sú vážne a majestátne. Mnohominútové opusy maľujú obrazy dávnych pohanských eposov a príbehov z čias, kedy kroky prvých ľudí, skláňajúcich sa pred silami prírody, strážili oheň, voda, zem a vietor. Pomaľovaní hudobníci zahalení v hmle tisícov jazier a lesov bez konca priniesli do Collossea atmosféru iného sveta, inej doby, a dokonale vás do nej vtiahli. Hrali veľa, s chuťou, so srdcom, s výborným zvukom, v ktorom vynikli ich veľmi svojské harmónie i výborne podelené a zaranžované vokály všetkých troch strunmajstrov. V zboroch ste si s nimi mohli aj zaspievať, napríklad taká „Ruttolehto incl. Päivättömän päivän kansa“ z „Jumalten aika“ sa priam ponúkala. Do minulosti siahli Fíni až k debutu. V podniku bolo možno sto ľudí, ale na nezabudnuteľný zážitok pre nich i pre kapelu tento výbuch atmosfér stačil.

Alan Averil alias Nemtheanga si svoju prvú návštevu Košíc odkrútil už pred niekoľkými rokmi, ťažko povedať, ako na ňu spomína, ale to, že na jeho výbornú ťažkú doomovku DREAD SOVEREIGN vtedy do „sedmičiek“ prišlo hádam dvadsať ľudí, teraz s PRIMORDIAL na pódiu nijako neglosoval. Asi najväčšie írske metalové meno to s návštevnosťou malo predsa len lepšie, bolo pre koho hrať, a vlastne som mal počas vystúpenia štvrťstoročie existujúcej „celtic metalovej“ legendy neraz pocit, že Alan tam tých ľudí nakoniec ani nepotrebuje, pretože pri živom predvedení majestátnych hymien preciťuje nejaký súkromný obrad. Vo svojom kostýme pôsobil ako duch vznášajúci sa nad írskymi rašeliniskami, v ktorých ležia múmie ľudí obetovaných pradávnym bohom a nad mohylami starých kráľov. Mávajúc ramenami mohol v pódiovom osvetlení pripomínať aj osamelý strom, zmietaný vetrom na obzore osvetlenom splnom mesiaca. Jeho naliehavý hlas, v ktorom bola írska bolesť, vzdor, odhodlanie i oslava dávnej slávy sa niesol nad harmóniami, na aké musíte byť Ír so silnou vášňou pre mohutný, burácajúci a zároveň nikam sa neponáhľajúci metal. Piati bojovníci zo Zeleného ostrova na vykreslenie pohanskej atmosféry okrem gitár, basy, bicích a spevu nič viac nepotrebovali, nejaké ďalšie nástroje by tam boli skôr navyše. Pochopiteľne zazneli skladby z aktuálneho nového albumu „Exile Amongst The Ruins“ – titulná, „Nail Their Tongues“ alebo „Stolen Years“, a k nim staršie veci – „As Rome Falls“, „Traitors Gate“, „Empire Falls“, „No Grave Deep Enough“, „The Coffin Ships“ a podobne. Na to, aké sú kompozície PRIMORDIAL dlhé, sa nám ich dostalo celkom dosť. Alan si na túto tému zahláškoval: „Vládzete ešte? Lebo nie sme ani v polovici. Bude to dlhý set, vieme, koľko vás stáli lístky.“ Niektoré sety však nikdy nebývajú pridlhé, metalové keltské eposy v nejednej hlave doznievali ešte pár dní.

Foto: Laci Schürger